Cesta na sobáš a svadobný sprievod mali význam komunikatívny – aby sa celé spoločenstvo dozvedelo o konaní svadby (hlasný spev, výskanie, streľba, nosenia znakov – stromček, zástava) a aby sa na nej zúčastnilo (rozhadzovanie a ponúkanie koláčov a prípitku). Ďalej tu boli obyčaje s funkciou ochrany pred zlými silami (nevesta nesmela ísť prvá, na cestu si brala ochranné predmety – cesna, posvätené zelinky). Robenie hluku (plieskanie bičov, streľba) malo tiež odohnať zlo.

Cesta na sobáš znamenala vykročenie do nového života, ktorého prosperitu zabezpečovali také magické praktiky ako obsypávanie plodinami, obchádzanie s chlebom a kropenie vodou.

Zastavovanie sprievodu a žiadanie výkupného od ženícha bolo výrazom práva miestnych mládencov na dievky zo svojej obce. Usporiadanie sprievodu odrážalo dávnu hierarchiu spoločenstva uprednostňujúcu mužov pred ženami. Až v 20.stor. sa postupne stalo všeobecným chodenie v pároch.

Ej veru len ideme,
chodníčka nevieme.

Ej dobrí ľudia vedia,
azdaj nám povedia.

Ej bola to nevesta,
mala tá periny.

Ej štyri vozy sena,
piaty ďateliny.